Uprene sa zahľadel do tých šialene čistých a úprimných očí, v ktorých našiel svoj vlastný svet. „Milujem ťa,“ vyslovil razom. Dlaňou priloženou na jej pozadí si ju tuho k sebe pritisol. Dych sa mu prehĺbil a uprene na ňu hľadel.
Zuzana zarazene pozrela na muža, ktorý ju tuho objímal a nemohla uveriť slovám, ktoré mu vyšli z pier. Skutočne to povedal? Po tom všetkom a v tak neuveriteľnej chvíli? V očiach sa jej zaleskli slzy, ktorých putovanie zastavil Filip svojimi prstami priloženými k jej prekrásnej tvári. Blízkosť, ktorú medzi nimi vytvoril ju vzrušila. Naozaj v nej dokázal vyvolať také pocity? Veľmi sa pri ňom zmenila, cítila, že sa z nej stal úplne iný človek. Človek, ktorý sa zrazu neobával vyťažiť zo vzťahu všetko, čo mu bolo ponúknuté. Vrátane neutíchajúcej sexuálnej túžby.
„Milujem ťa,“ zopakoval to ešte raz. Po takom čase… Nerozumel tomu, ako bolo možné, že sa mu tie slová vydrali z hrdla tak ľahko. Srdce mu chcelo vyskočiť z hrude. Také jednoduché slová a napriek tomu v nich aj sám počul hĺbku, ktorú do nich vložil. Jeho telo automaticky reagovalo na jej dvíhajúci sa hrudník. Oči mu zablúdili do výstrihu, vďaka ktorému posledné dni nevedel spať.
„Myslíš to vážne?“ opýtala sa Zuzana a jemne si obtrela líce o Filipovu ruku.
„Inak by som to nevyslovil,“ po tých slovách sa už neubránil smršti pocitov, ktoré sa predrali na povrch a bez okolkov sa vrhol na Zuzanine pery.
* * *
Dvihol čierne oči od strán svojej knihy a okom dravca si prezrel publikum pozostávajúcich zo žien, ktoré túžili po kontakte s jeho osobou. Kto by si len pomyslel, že sa to stane. Že sa z vraha vykľuje populárny spisovateľ ženských dark románov. Keby tie ženy vedeli… Nepatrne sa pousmial nad vlastnou zvrátenosťou. Nikto nepoznal temnú stránku jeho pravého ja. Nikto z nich nevedel, kto v skutočnosti bol Dávid Linter.
„Úžasná ukážka, veľmi krásne vám ďakujeme, že ste sa podujali prísť medzi nás a zdieľať s nami pocity z novej knihy, ktorá sa volá Smršť pocitov. Vašimi čitateľmi sú väčšinou ženy, vzhľadom k danej tematike. Viete nám osvetliť dôvod vášho rozhodnutia, písať práve tento žáner?“ opýtala sa vážne moderátorka večera a neodoprela si vášnivý pohľad. Vedľa nej predsa len sedel nádherný muž, ktorý si podmanivo dokázal získať nejednu ženu. Na verejnosti sa vždy správal ako pravý gentleman, ale novinové plátky, ktoré o ňom písali nasvedčovali niečomu inému. Musela sa opýtať samej seba, ktorá žena by mu nepodľahla. Tá neskutočná túžba spoznať osobne Dávida Lintera bola sama o sebe jedným veľkým vzrušením. Čo potom, ak sa žena ocitla v jeho náručí? Sama nerozumela tej jeho zvláštnej charizme, ale bolo vidieť, že ju vedel dokonalo využiť vo svoj prospech. Predsa len písať také romány, znamená mať skúsenosti rôzneho druhu.
Dávid sa zhlboka nadýchol, keď mu zrak spočinul na žene, ktorá prechádzala kníhkupectvom a vôbec sa nezaoberala besedou, ktorú mu nanútil jeho manažér a priateľ v jednej osobe. Jej nezaujatosť voči nemu samotnému zaujala jeho. Nebol na to zvyknutý. Úplne ignorovala besedu, akoby tam nikto okrem nej nebol.
Zablúdila k odbornej literatúre. Jeho orlie oko okamžite zaostrilo na prednosti, ktorými bola slečna obdarená. V zlomku sekundy sa im stretli oči a on zbystril pozornosť. Až mu prešiel mráz po chrbte a na rukách sa mu zježili chlpy. Potriasol hlavou a snažil sa zahnať temné myšlienky. Spomenul si na vlastné slová, ktoré napísal v jednej zo svojich kníh. „Niekedy stačí pohľad, krátka chvíľa, kedy máte možnosť, v nestráženej chvíli, nazrieť do duše toho druhého. Keď sa to stane obom naraz, až vtedy môžu ľudia hovoriť o osude. Osud je spojený s dušou, ktorá žije aj po smrti, ktorá tu je stále.“ Preglgol na prázdno a radšej sa snažil sústrediť na odpoveď.
„Ďakujem za otázku. Ako už iste viete, je o mne známe, že mám rád ženy, sex a všetky druhy nemravností, ktoré si viete čo i len predstaviť.“ Poobzeral sa po prítomných ženách a naschvál si zahryzol do spodnej pery, na čo prítomné osadenstvo reagovalo hlbokým nádychom. Opäť sa pozrel na moderátorku, ktorá až prehnane okato k sebe tisla kolená. Prečo len sú tie ženy tak predvídateľné? „Sexuálne scény v mojich knihách sú postavené na reálnych základoch z môjho súkromia, čo im pridáva na autenticite. Písal som už počas rokov na strednej škole. Vyostrilo sa to v období môjho vlastného temna. Rád tomu hovorím vlastné temno, má to taký nádych niečoho zvláštneho,“ rozhovoril sa naučené frázy a odpovede, sem-tam žmurkol na nejakú ženu z publika a opäť sa vžil do role dokonale úžasného sukničkára a spisovateľa. Vedel ako vyzeral, nikdy sa nemusel pretrhnúť v posilňovni, muskulatúru zdedil po otcovi a dedovi. Jednoducho na to mal genetickú predispozíciu, takže keď začal na sebe makať, netrvalo dlho a stal sa z neho idol žien.
Pred očami však mal stále známy pohľad neznámej ženy, ktorá v ňom počas jednej sekundy dokázala vyvolať spomienky na dávno zabudnutú minulosť, ktorú sa snažil pochovať v najväčších útrobách svojho osobného pekla a to mu akýmsi spôsobom naháňalo hrôzu.
Už dlhšiu dobu cíti, že mu niečo chýba, akoby prišiel čas nájsť tú druhú polovicu samého seba.
* * *
Beseda prebehla podľa plánov a keď konečne podpísal posledný výtlačok knihy, bol rád, že si mohol konečne zapáliť cigaretu a prejsť aj k alkoholu. V poslednej dobe pil často, a pomerne veľa. Ale tá prehlbujúca sa čierna diera, do ktorej padal akosi začala rásť.
Vo vrecku tesilových nohavíc mu zavibroval mobil. Zobral ho do ruky a na Whatsapp-e mu svietila správa od Mareka. Manažéra, ktorý v počiatkoch nechcel ani len počuť o tom, že by tie svoje braky vydal pod pseudonymom. Nakoniec sa práve z toho vykľul celkom dobrý biznis. Neuspokojené domáce paničky bažili po nechutne arogantných a sebestredných ignorantoch, ktorí sa zrazu zamilovali a za každých okolností priviedli ženu k dokonalému a nezabudnuteľnému orgazmu. Skreslené predstavy o vzťahoch a sexe boli vždy zaujímavou témou. A žien, ktoré milovali tento druh literatúry, bolo dosť. Ony si ani len neuvedomovali akú moc nad nimi mu dávali. Mohol si s nimi robiť, čo len chcel. Vyžíval sa v tom, ako si každá z nich namýšľala, že práve ona by ho mohla zmeniť. No a on zažil aspoň trochu vzrušenia, aj keď to znamenalo sem-tam sa s niektorou z nich vyspať a zaplniť bulvárne články jeho výstrelkami. Marek tomu rád hovoril „poriadny marketing“. Ale z druhej strany, priveľké množstvo možností ho oberalo o pôžitok z lovu.
Pozrel na displej a bol prinútený otvoriť celú správu.
Debil Marek:
Si idiot? Týždeň si sa mi neozval!!! Máš šťastie, že si tam prišiel, inak by si mal problém. Nabudúce DVÍHAJ MOBIL!!! A príď dnes ku mne. Budem ťa čakať.
Dávid sa zhlboka nadýchol a odpísal:
Dávid:
Dúfam, že vieš s kým komunikuješ, lebo kráľ písaného slova sa vie aj dobre naštvať, ale vzhľadom k situácii a tomu, že moja milá sestrička túži po mojej spoločnosti, prídem.
Samozrejme, že to nemyslel vážne. Marek bol jedným z ľudí, ktorým mal možnosť dôverovať, preto často viedli drsné debaty. Ale aj on vedel, že rozkazovať Linterovi sa nevypláca. No istá tolerancia musela byť z oboch strán, ak chceli fungovať po profesionálnej, ale aj tej osobnej stránke.
Znechutene prešiel do garáže, kde mal zaparkované svoje auto. S neprítomným pohľadom prechádzal cez parkovisko, dotrepať sa k Marekovi znamenalo, stretnúť sa so sestrou, ktorá bola, len tak mimochodom, Marekova manželka. Zamyslel sa, jednoduchšie vysvetlenie pre danú situáciu by bolo, keby povedal, že Marek bol jeho švagor a manažér v jednom. Skutočne sa v ňom nezaprel spisovateľ. Zo zamyslenia ho prebral ženský krik.
„Pusti ma!“ krehká ženská postava sa snažila vymaniť z niečích rúk.
„Naozaj si myslíš, že ma toto zastaví? Ty malá kurvička, ja sa nenechám pripraviť o tvoje službičky. Rozťahuješ nohy každému, tak je na čase, aby si ich roztiahla aj mne…“
„Daj mi pokoj. Nič s tebou nechcem mať. Sudky…“
„Nič ma, neodradí, ani nejaký zdrap zo súdu. Ty si moja, rozumieš?!“ rozkričal sa muž.
Dávid sa potichu premiestnil obďaleč a sledoval dianie. Znechutene pokrútil hlavou. Bola to večne sa opakujúca nočná mora. Vždy si musel niekto dokazovať svoju nechutnú nadradenosť. A vždy z toho niekto vyšiel ako životom strhaná obeť násilia. Pousmial sa nad vlastnými myšlienkami. Od vraha to bolo celkom ironické. Pri ďalšom výkriku strhol pohľad k dvojici. Okamžite spoznal neznámu ženu z kníhkupectva, ktorá sa snažila vymaniť zo zovretia toho idiota, ktorý sa chcel zahnať a udrieť ju. To mu už nedalo a keďže bol pár krokov od nich, zakročil. Predsa len bolo jeho povinnosťou gentlemana chrániť nežnú žienku.
„Myslím, že slečna sa vyjadrila dostatočne jasne!“ povedal Dávid tvrdo a chytil mužovi ruku, ktorou chcel slečnu udrieť.
„Ty čo chceš?! Ona je moja!“ rozhučal sa muž zrejme o niekoľko rokov mladší než bol Dávid, ktorému ťahalo na tridsiatku.
„Máš na to papier?“ opýtal sa Dávid posmešne. V rýchlosti si prezrel neznámu a ten vystrašený pohľad mu stačil na to, aby zakročil ráznejšie, hlavne, keď sa muž oproti nemu zahnal smerom na neho. Okamžite zablokoval päsť, ktorou ho chcel udrieť. „Takže papier o vlastníctve k tejto slečne nemáš, dobre som to pochopil, alebo je to inak?“ v nanosekunde mužovi zvrtol ruku tak, až zaskučal od bolesti. „Teraz sa zoberieš a odídeš preč, upozorňujem ťa, že sa k nej už nepriblížiš, v opačnom prípade,“ nahol sa k mužovi a ticho mu zašepkal do ucha: „ťa zabijem a bude to veľmi dlhá a bolestivá smrť! Už si niekedy zažil ako sa ti vypálená guľka z tesnej blízkosti prediera do tela? Taká bolesť vie paralyzovať, keďže skučíš aj pri obyčajnom vyvrtnutí ruky. Pod nosom by si zacítil aj pach spálenej kože. Predstav si ako by ťa bolel celý zásobník vypálený z môjho Glocku, užíval by som si ten tvoj bolestný výraz v ksichte. Jedna guľka, pam, druhá guľka, pam.“ Slová, ktoré zo seba vydal podporil hrubým a arogantným hlasom vyjadrujúcim drvivú nadradenosť. Muž sa pod ťarchou jeho slov mykol pri každom slove pam. Dávid sa pousmial zadosťučinením a pustil muža. Ten sa vzpriamil a pozrel sa na Dávida, ktorý mal v očiach čisté zlo. Pod tlakom danej chvíle urobil krok späť a rozutekal sa preč.
„Ďa-ďakujem,“ vyslovila neznáma žena. Až po jej slovách ju Dávid poriadne zaregistroval a uvedomil si, že to bolo v podstate ešte len dievča, ktoré v tej chvíli padalo do mdlôb. Rýchlo ju zachytil a snažil sa ju prebrať. To mu tak chýbalo.
„Hej!“ opatrne ju prefackal, čo zabralo natoľko, aby sa prebrala.
„Prep-prepáčte, akonáhle som v nejakom strese, tak omdlievam. Ďakujem vám ešte raz, musím si dať niečo sladké.“ Vytrhla sa mu z náručia a chcela sa dostať k svojmu autu, ale zradilo ju vlastné telo a opäť sa ocitla v náručí muža z kníhkupectva. No tentoraz sa im pohľady stretli na veľmi dlhú chvíľu, samozrejme, že to bolo spôsobené aj tým, že sa im nosy takmer dotýkali. Úplne ju omráčila jeho vôňa. Akoby ju vťahoval do seba a videl jej priamo do duše. Telo sa jej rozochvelo pod náporom danej chvíle. Vôbec nerozumela tomu, čo sa dialo.
„Asi vás radšej odprevadím,“ Dávid neznámu opatrne postavil na nohy a pomohol jej prejsť k jej starému modrému Peugeotu 206. Pri aute si neodpustil svoj typický arogantný tón a možnosť, pritisnúť si k sebe neznámu. Razom ju zvrtol a oprel o karosériu. „Ten idiot tam, bol kto?“ opýtal sa šepky a prepaľoval ju pohľadom lovca. Cítil, ako sa trasie. Bolo to spôsobené strachom z toho debila alebo ním samotným? To bola záhada. Faktom zostalo, že dievča pred ním sa nestretlo prvýkrát s tak hrubým správaním a to ho stavalo do pozoru. Akonáhle jej pozrel do tých jasne modrých očí, uvedomil si svoju chybu.
„Bol to môj nevlastný brat. Nechce mi dať pokoj. Mám aj súdny príkaz, v ktorom má zákaz sa ku mne priblížiť, ale viete, čo s ním môžem urobiť. Ďakujem vám za pomoc a prajem pekný deň. Dám si niečo sladké, aby som sa dala dokopy a budem v poriadku.“ Snažila sa vymaniť z jeho zovretia. Rukou si dala za ucho prameň dlhých hnedých vlasov. A s rozochvenými prstami sa snažila vopchať kľúč do dverí svojho auta. Z platu si nemohla dovoliť viac. Šetrila, kde sa dalo, aby si mohla splniť sen a zároveň sa postarať o brata. A ten chlap… stále stál za ňou a zvláštnym spôsobom ju znervózňoval.
„Asi by bolo lepšie, keby som vás odviezol ja. V takomto stave sa nedostanete ani po prvú zákrutu. Kde bývate?“ podotkol Dávid arogantne a rukou si zašiel do vrecka nohavíc, aby vybral mobil.
„Ja-ja to z-zvládnem,“ zakoktalo sa dievča a snažilo sa vyhnúť pohľadu do jeho očí. Videla to tam. I keď sa to snaží skrývať za maskou arogancie, videla tam niečo zvláštne. Niečo, čo mali spoločné. Čiernu dieru.
„Jasné, to je vidieť,“ povedal sarkasticky a pohľad upriamil na jej rozochvené prsty. Kľúče len tak štrngotali. Niečo s ňou nebolo v poriadku. Zamračil sa. Keby tam nechali jej auto, platila by drahé parkovné, na ktoré zrejme nemala. Preto si odfotil jej ŠPZ a svojmu kontaktu poslal fotku, aby vyriešil problém. „Parkovné som už vyriešil,“ bez rozmyslu si vyšvihol neznámu do náručia a prešiel s ňou k svojmu Porsche.
„Č-čo to robíte?“ šokovaná a vystrašená sa snažila prinútiť ho, aby ju položil na zem.
„Odveziem vás domov, čo by som asi tak robil?“ poznamenal podľa neho rozumne.
„Ešte to tak, ja s vami nikam nejdem, dajte ma dolu!“ začala sa metať, preto si ju Dávid prehodil s ľahkosťou cez plece.
Jeden z dôvodov, prečo to robil je aj ten, že neveril tomu chlapovi, že odišiel. Poznal takých kreténov. Oni sa len tak nevzdávali. Z vrecka svojho saka si vybral kľúče od auta a otvoril skôr ako sa k nemu dostali. Na silu ju vopchal dovnútra a prísnym pohľadom dievčaťu naznačil, že sa nemá snažiť odporovať.
Prešiel na stranu vodiča a sadol si za volant. Naštartoval a pozrel na neznámu. Nahol sa k nej, aby ju mohol zapásať. Blízkosť, ktorá sa medzi nimi vytvorila bola čímsi zvláštna. Jej osobná vôňa bola až príliš omamná. Pozrel do vystrašených očí neznámej a pousmial sa. „Bez pása ani na krok,“ žmurkol na ňu a nosom jej jemne prešiel po líci. Čo v jeho spolujazdkyni vyvolalo očakávanú reakciu v podobe hlbokého nádychu.
Prudko sa stiahol na svoje miesto a vyžíval sa k tak iskrivej chvíli. Pozrel na nič nehovoriacu slečnu. „Ideme sa najprv najesť a následne vás odveziem bezpečne domov. Pochybujem, že ten idiot niekde nesliedi. Tak si dajte povedať a poslúchnite,“ podvihol obočie, ale odpoveď na svoje slová neočakával, preto dal auto do pohybu a vyšiel do nočného mesta osvetleného pouličnými lampami. Medzitým mu pípla správa s odkazom. VYBAVENÉ.
Potreboval ísť niekam, kde by neboli na očiach a prvé čo mu napadlo bol Drive v Mc´Donalde. Dievča vedľa neho neprehovorilo od momentu, ako ju posadil na sedadlo. Až keď zastavil pri objednávkovom panely zistil, že mu zaspala. Tak toto neočakával.
„Hej,“ potriasol ňou.
„Čo je!“ neznáma sa rozospato pozrela na Dávida.
„Ako čo je? Bál som sa, či…“
„Až tak mimo nie som, to by mi len tak hocičo nepomohlo. Dám si kolu a Big Tasty Bacon s hranolkami. A nevykajte mi, mám dvadsaťtri, a nevolám sa hej, ale Diana,“ osopila sa na neho. „Inak toto je ako vystrihnuté z nejakého béčkového filmu.“ Poznamenala s nesmelým smiechom. Vedela, kto bol Dávid Linter, ale že by s ním mala skončiť v jednom aute, jej teda na myseľ nikdy neprišlo.
„Len sa preboha do mňa nebuchni, lebo bude po všetkej romantike,“ odpovedal rovnakým tónom Dávid.
„To môžem povedať aj ja. Dnes som fakt unavená, som po brutálnej nočnej a práve som na nohách viac ako tridsaťšesť hodín, potrebujem sa vyspať, inak skolabujem,“ povedala v polospánku a kým stihol Dávid objednať ona sa dostala do ríše snov.
Zaspala tak tvrdo, že ju nevedel prebrať a nemal inú možnosť než ju zobrať k sebe domov. Uložil ju do hosťovskej izby. Keď počul ako mu pípla správa na mobile. Pozrel na displej.
Debil Marek:
Nemal si náhodou prísť?
Dávid:
Nemal som čas, prídem zajtra. Teraz neotravuj!
Odpísal v rýchlosti a v tichosti prešiel do priestrannej chodby, aby zobral Dianinu tašku, z ktorej vypadol notes. Keď ho zobral do ruky, zistil, že do neho písala básne. A veľmi dobré básne.
Prekvapene čítal jednu za druhou a podľa rozmiestnenia si uvedomil, že to boli texty piesní.
Pozrel na hodinky a uvedomil si, že bolo niečo pred desiatou večer. Po dlhom čase prišiel domov so ženským sprievodom bez toho, aby z toho mal byť dopredu naplánovaný sex.
Zamračil sa, keď začul nekončiace vyzváňanie bytového zvončeka. Znechutene prišiel k slúchadlu.
„Ty idiot, stačí zazvoniť raz, nie som senilný starec!“ zahučal a otvoril kamarátovi, s ktorým sa dohodol na návšteve. Otvoril vchodové dvere a čakal na vysokého krásavca, s ktorým si čas od času užili v posteli. Aj dnes to mali na pláne, no plán sa zmenil. Keď sa otvorili dvere výťahu smeroval k nemu so strhanou tvárou a vínom v ruke.
„Dnes mi len namasíruješ chrbát, som odpravený, niekoho tu máš?“ Erik Schneider bol riaditeľom malej súkromnej nemocnice, ktorá začala pod jeho rukami rozkvitať. To, že nemocnicu vlastnil jeho otec nerád spomínal. Dlho sa boril myšlienkami o tom, ako na neho budú ľudia pozerať cez prsty. Nakoniec sa s tým vyrovnal celkom chlapsky.
„Vieš ako to urobím? Preberiem firmu po otcovi a budem sa voziť po všetkých, čo mali sprosté reči!“ taký bol prvotný plán, ktorý sa zmenil dňom jeho nástupu do funkcie.
„Buď potichu a daj to víno,“ Dávid ho potiahol do svojho priestranného bratislavského bytu.
„Ale kto tu je?“ Erikova zvedavosť prevládla nad túžbou rozdať si to s Dávidom. Rýchlo sa vyzul a okamžite zamieril do hosťovskej izby. Sám v nej dosť často spával, keď sa ožral ako doga a nevedel sa dostať domov. Zasvietil a zostal zarazene stáť medzi dverami.
„Zhasni! Nechaj ju spať,“ Dávid chytil Erika za rukáv saka a nasilu ho potiahol do obývačky.
„Kto je to? Rozhodol si sa na tridsiatku oženiť?“ opýtal sa podpichovačne Erik. Vedel, že toto bola pre jeho priateľa nenávideniahodná téma. Dávidov a Erikov otec boli priatelia od detstva a tak sa nejako stalo, že bohatli rovnakým tempom. Popritom však zabúdali na to, že majú aj deti, ktoré ich potrebovali. Dávid so sestrou a bratom žil dlhé roky vo Švajčiarsku. A tam sa stala tá udalosť, ktorá mladého šestnásť ročného Dávida zmenila na nepoznanie. Nikdy sa ho nepýtal na to, čo sa stalo, ale akonáhle prišli do štádia, že mu Dávid dôveroval. Priznal sa mu so všetkým sám a nebolo to pekné počúvanie. Podstatou však bolo, že posledné dva roky otec Dávida tlačil k tomu, aby si už našiel priateľku a oženil sa. Pousmial sa.
„Čo ťa do toho a čo sa rehníš?“ Dávid pokrútil hlavou a prešiel do priestrannej kuchyne, ktorá bola prepojená s obývačkou. Vytiahol otvárač a dva poháre na víno.
„Prebleslo mi hlavou, že ako by sa zatvárili naši fotrovci, keby zistili, že sme spolu spávame.“ Erik sa postavil z gauča. Dal si dole sako, konečne rozviazal kravatu a rozopol niekoľko gombíkov na košeli. Podišiel k pultu a nakukol do tašky od Mc´Donaldu. Od svojho zámeru niečo si vybrať upustil, keď mu Dávid pleskol po všetečných prstoch a rukou ukázal smerom k hosťovskej izbe.
„To im povieme, až keď budeš dediť firmu, a nežer to, ona sa potrebuje najesť. Úplne odpadla,“ povedal Dávid a dobre si prezrel svojho spoločníka.
„Ozval sa pán starostlivý, zaujímavé. Ty len tak hocikomu neukážeš túto svoju stránku osobnosti,“ poznamenal Erik.
Dávid neodpovedal, ale zapozeral sa na svojho priateľa. Mal prenikavé zelené oči s perfektne rysovaným obočím. O tele ani nehovoril. Predsa len chodili spolu do posilňovne.
„Máš chuť?“ opýtal sa Erik pod náporom Dávidovho pohľadu.
„Vieš, že ani nie? Kuknime si nejaký film alebo čo, budeš tu dnes spať?“
Erik len potichu prikývol a prešiel so svojim pohárom vína na pohovku. Vždy viedli pohodové a zábavné konverzácie a nebolo tomu inak aj v tento večer.
